Veterinaria pohľadom dobrovoľníčky

31. října 2014 v 18:16 |  Články

Veterinaria pohľadom dobrovoľníčky

Autor: KRISTÍNA HRUBÁ

Veterinária, o veterine, s veterinármi, pre zvieratká. J taká bola moja predstava najväčšieho veterinárskeho kongresu na Slovensku. Ale stále pre úzku skupinu zasvätených ľudí. Človek sa cíti trošku dôležitejšie a učenejšie, že niekam patrí, že sa niečomu aspoň čiastočne rozumie. Očakávali sme veľa a veľa sme toho aj dostali, najmä skúsenosť, že ak sa chceme pozrieť na prednášky, ktoré chceme a potrebujeme, musíme sa kongresu zúčastniť radšej ako účastníci :D ale nikto nefrlal a ani nefrfle, pozície pri dverách, kde človek tuhol od chladu z dverí alebo stretnutie ochotných ľudí na registrácii, sú na nezaplatenie, vždy sa dalo vystriedať s pozíciou pri bufete a riadne sa ,,nadlábnout" :D cítiť sarkazmus? ale nie, srandu si treba spraviť. Začneme pekne poporiadku.


Pán riaditeľ asociácie veterinárov malých zvierat (volajme ho trebárs pán Fúzkatý :D) nám poctivo zohnal odvoz na aj z Veterinárie. A že sa trafil! šiestačky s malými mechúrmi môžu čestne prehlásiť, že lepšieho a ochotnejšieho šoféra na svete asi niet. Pristavil takmer na každej pumpe pozdĺž stĺporadia do Nitry, dokonca ani náš kolega mu na hlavnej ceste, kým sme čakali na semafor, nemôže nič vyčítať. Jedine cestujúci zo za nami stojacich áut :D došli sme šťastní zdraví a dezorientovaní. Pavilón M2 to istil. Robota bola pripravená takmer okamžite a šesťsto tašiek sa plnilo len taký fukot. Keď dofúkalo, strihali sme kupóniky a plnili euroobaly, ktoré lietali po celom pľaci z toľkej horlivosti. Ale fakt. Neklamem. Potom sa asi ešte dačo chystalo, ale fakt si už nepamätám čo, boli sme hladní a unavení a tešili sme sa na mentálnu posilu na intráku :D väčšina z nás spala len pár hodín a ráno všetci vyzerali ako mátohy :D
Po príchode na miesto v sobotu ráno si každý uchmatol nejaké to miestečko, lukratívnejšie alebo menej lukratívne, v prednaškárňach, na registrácii, pri bufete či pri dverách. Ja osobne som ich vystriedala všetky :D Však prečo nebyť flexibilný a neskúsiť. Moje prvé a najchladnejšie miesto bolo pri dverách, kde som mala povinnosť všetkých vítať a popriať im pekný deň a poslať ich na registráciu, čo by nebolo také hrozné, keby som ja zrovna nebola príliš komunikatívna, ale aj to by sa dalo prežiť, keby ich cez tie vráta neprechádzalo na desiatky a všetci čosi nosili, nenosili a nikto nevedel, kto je veterinár, kto vystavovateľ a kto prednášajúci. Tak sme sa len usmievali a aspoň im popriali dobré ráno. Kiež by niektorí aspoň ústa otvorili. Postupne sme sa presúvali bližšie a bližšie k dverám, niežeby nám bolo také teplo, ale tých ľudí stále pribúdalo, až sa hadili okolo nás ako takí hadi. Uhrala to až organizátorská sieť, ktorá vyhlásila rozchod na prednášky a následnú do-registráciu. Ľudia sa stratili, ale ja som si poctivo počkala na svojho pána veterinára, aby som ho poslala správne sa zaregistrovať. Následne som zmenila svoje stanovisko za to pri registrácii a dostala nejaké príjemné novinky a príjemných ľuďoch od kočiek, čo to tam menežovali. Musím uznať, že niektorí postarší si fakt myslia o sebe viac ako by mali a nedokážu sa správať normálne a vyjsť nám v ústrety. Ale to by zas bolo na dlhé debaty o tom akí diametrálne odlišní sú nielen veterinári, ale všetko osadenstvo sveta.

Po splnení mojej, aj keď krátkej povinnosti na registrácii sa ozval môj odveký priateľ a čierna diera a tretie stanovisko sa stalo mojím posledným a definitívnym. Pri bufete som sa cítila ako doma. A nielen kvôli jedlu, ale aj kvôli mojim dvom ženám, s ktorými sme sa poctivo striedali, či už pri chlebíčkoch alebo zavše pri participácii na dákej tej prednáške. Stihli sme aj pobehať propagátorské firmy, ale akým štýlom. Nikto odtiaľ neodchádzal naprázdno, bez pier, hrnčekov, plyšových kravičiek, cukríkov a hromady granúl :D ale čo tam po tom, načerpali sme aj hromadu vedomostí ako sa orientovať vo svete veterinárskych firiem, či už distribútorov, výrobcov, laboratórií a veľa iných. Však pravda? Hoci šesť igelitiek príjemných vecí hreje viac :D ale treba im uznať, že všetci vystavovatelia boli nadmieru milí a ochotní odpovedať na otázky typu: čo nám viete povedať k vašej firme? Čo robí a propaguje vaša firma? :D ťažké otázky, keď tam skúsení veterinári chodia s konkrétnymi požiadavkami a dopytom po konkrétnych produktoch. :D deň sa niesol vo veľmi priateľskom duchu, všetci štebotali, pobehovali, popíjali a pojedali. Prednášky nemôžem zhodnotiť, lebo som na žiadnej poriadne nebola, ale blysla som sa na prednáške Simona Platta o neurológii malých zvierat. Neviem, či ženy zaujímal viac pán Platt, ktorý bol teda fešák na pohľadanie alebo už spomínaná neurológia. Ale treba mu nechať, že jeho angličtina bola excelentná a zrozumiteľná aj pre dieťa na základnej škole. Žiadny horúci zemiak v ústach sa nekonal :D celá sláva sa pomaly k večeru končila a všetci sa rozbehli na ubytko prichystať sa na banket. Všetci okrem nás. Ale utešovali sme sa aspoň myšlienkou, že budúci rok si to všetko nahradíme...ako účastníci :D ostalo nám teda objavovanie nočných krás a plných barov Nitry :D teda nič moc. Podaktorí to nakoniec na banket uhrali, väčšina išla na pár hodín spať, vďakabohu za časový posun.

Nedeľa sa niesla vo veľmi podobnom, aj keď už menej pracovnom duchu. Tí, ktorí si nestihli popýtať propagačné vecičky od firiem v sobotu, učinili tak teraz. Pokračovalo ďalšie pobehovanie, štebotanie a popíjanie. Okolo druhej už začali firmy pomaly baliť a my sme ešte vychytávali, koho sa dalo. Moja stará pozícia pri dverách mi zas prischla, tentoraz už bez predošlého nadšenia. Čo už, keď všetci odchádzali. Tesne pred naším odchodom nám pán Fúzkatý poďakoval za spoluprácu, poprial všetko možné aj nemožné a rozpustil nás. My všehosachytiaci sme si spravili spoločnú foto, reku treba mať dáku pamiatku, tie spomienky časom trošku vyblednú, aj keď príjemný pocit ostane. Cesta nazad už nebola o plných mechúroch, ale o plných rukách tašiek a hodinovom čakaní pri autonehode. Ale vrátili sme sa. A dokonca živí a zdraví a šťastní J teda ja osobne za seba môžem povedať, že to bolo super, že by bolo fajn mať s parťákmi viacej takýchto akcičiek, kde sa ľudia zblížia či už triezvo alebo hocijak inak :D bo dva roky, tie už ubehnú ako voda. Ale o rok sa vrátime a tiež sa budeme hrať na dôležitejších a potuteľne sa usmievať na mladších kolegov stojacich v pozíciach dobrovoľníkov v červených tričkách J prípadne si z nich robiť otvorenú srandu. :D ale to je už príbeh budúcnosti.

PS: keby sa niekto cítil dotknutý, nech sa necíti, aj tak raz všetci umrieme J aha a ozaj mala som spomenúť, že sme sa o registrácii na dobrovolenie dozvedeli z fb stránky UVL, koľko nás je v skutočnosti. Teda hej. Treba im to nechať, aj keď mne to povedala spolužiačka a ja som to posunula pár ďalším spolužiačkám :D ale bohu vďaka, že to propagovali. Všetko niekde musí začať J
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama